Geológ svetového mena

Človek, ktorý sa zapísal do svetových dejín geológie.

V druhej polovici 19. storočia sa vo vedeckých kruhoch stalo neprehliadnuteľným meno jedného z najvýznamnejších Slovákov. Prírodovedca, ktorý svojimi vynikajúcimi výsledkami v oblasti geológie, fytopaleontológie a botaniky vytýčil smer novodobého výskumu v strednej Európe. Dňa 2. apríla 1827 sa v Beckove Johane Riznerovej a Jozefovi Štúrovi narodil syn, ktorý bol pokrstený na mená Dionysius, Rudolphus, Josephus. Neskôr sa v Európe, ale i vo svete preslávil pod menom DIONÝZ ŠTÚR.

dyionyz_stur.jpg

Jeho rodičia, ako učitelia často meniaci svoje pôsobisko, sa rok po narodení Dinka, ako ho s láskou volali celý život, presťahovali do Vrbového a odtiaľ do Modry. Študoval na lýceu v Bratislave a neskôr prestúpil do modranského gymnázia. V súvislosti s prestupom je pri jeho mene v školskej knihe uvedený zápis „ignobilis“ – značiaci neurodzený pôvod. Nepochádzal teda zo zemianskeho rodu, ako sa mylne tvrdilo. V roku 1844 sa zapísal na viedenskú polytechniku, kde navštevoval prednášky z matematiky, fyziky a chémie. Pod vplyvom nových poznatkov sa v rodičovskom dome pokúsil vzlietnuť na „lietajúcom aparáte“ vlastnoručne zostrojenom z doštičiek a iného materiálu. Skončil s krvácajúcim nosom a vraj aj s vytknutou rukou. Zaujali ho však prednášky botanika prof. Štefana Endlichera a prof. Wilhelma Haidingera, významného mineralóga tej doby. Ich vplyv na orientovanie životnej dráhy nadaného študenta na prírodné vedy bol rozhodujúci.

DIONÝZ ŠTÚR – ŽIVOT A DIELO

Dionýz Štúr sa narodil v roku 1827 v Beckove. Strednú školu absolvoval v Bratislave a Modre. V roku 1844 sa zapísal na viedenskú polytechniku. Pod vplyvom prednášok významného mineralóga prof. W. Haidingera a botanika prof. Š. Endlichera sa preorientoval na prírodné vedy. V roku 1847 dostal Štúr štipendium na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici, kde študoval baníctvo a geológiu. V roku 1849 bol vo Viedni založený Ríšsky geologický ústav, ktorého prvý riaditeľ prof. Haidinger v roku 1850 povolal Dionýza Štúra do služieb ústavu. Vykonával geologický výskum vo všetkých krajinách bývalého Rakúsko-Uhorska a zostavil prvú geologickú mapu monarchie. Pre nás najdôležitejšími prácami sú tie, ktoré sa týkajú Slovenska. Nimi položil základy systematického geologického výskumu Západných Karpát. Hlavnými jeho dielami o Západných Karpatoch sú práce o geológii povodia Váhu a Nitry, o geológii horného Považia a Pohronia a o geológii Spišsko-gemerského rudohoria. Vedecká činnosť D. Štúra spadá do troch vedných odborov, a to geológie, paleontológie a botaniky. O svojich výskumoch napísal veľa rozsiahlych odborných prác, ktorými sa uviedol medzi vedcov svetového významu. Za výsledky svojej húževnatej práce sa mu dostalo uznania už za života. Bol vyznamenaný vysokými hodnosťami a radmi, členstvom vo viacerých akadémiách vied a prírodovedeckých spoločností mnohých európskych štátov. V roku 1885 ho menovali riaditeľom Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. Túto funkciu zastával až do roku 1892, keď odišiel do výslužby. Umrel dňa 9. októbra 1893 na následky srdcovej choroby a s najvyššími poctami bol pochovaný vo Viedni.

O chudobnom pôvode usilovného slovenského chlapca nadšeného prírodnými vedami sa dozvedel aj Haidinger. Ako riaditeľ Múzea c. k . Dvornej komory pre mincovníctvo a baníctvo, pracovitého mladíka od roku 1846 za honorár zamestnal. V roku 1847 Štúr dostal štipendium na Banskú akadémiu vo vtedajšom európskom centre baníctva a vedy, v Banskej Štiavnici. V roku 1849 bol vo Viedni založený Ríšsky geologický ústav, ktorého riaditeľom sa stal prof. Heidinger. Ten, pamätajúc si talentovaného študenta, poveril svojho asistenta, prof. Františka Hauera, inak Štúrovho priateľa, aby ho pozval. A tak po absolutóriu akadémie Dionýz Štúr 15. mája v roku 1850 vstúpil do geologického ústavu, aby z neho, po 42 rokoch, 5 mesiacoch a 15 dňoch, z postu riaditeľa s najvyššími poctami odišiel do výslužby.

rodn___dom.jpg

Štúr vo svojom celoživotnom bádaní vzácne spojil vedecké skúmanie neživej i živej prírody. Popri namáhavých geologických terénnych túrach sa venoval aj rastlinám. Odhalil súvislosť medzi rozšírením rastlinstva a geologickým podkladom, ale aj premenlivosť rastlinných druhov podľa ich životných podmienok. Jeho dielo UEBER DER EINFLUSS DES BODENS AUF DIE VERTHEILUNG DER PFLANZEN (1856) vyšlo dva roky pred Darwinovým „O vývoji druhov.“ Okrem toho počas 11-tich rokov neúnavných zberov popri terénnej práci geológa zostavil najúplnejšiu zbierku na svete rastlinky s, pre Štúrov skromný pôvod symbolickým menom, Draba verna – Jarmila (chudôbka) jarná. Monografiou o drabách sa stal členom moskovskej a francúzskej prírodovednej spoločnosti.
Aj keď sa zaradil medzi významných botanikov, predsa len tažiskom jeho práce bola geológia a paleontológia. Už ako 20-ročný publikoval vo Viedni svoju prvú vedeckú prácu GEOGNOSTISCHE UNTERSUCHUNGEN IN DER GEGEND VON PRESSBURG UND MODERN o geologickom výskume okolia Bratislavy a Modry. Terénne výskumy absolvoval v okolí Viedne, Tábora, Ľvova, na Morave, v Štajersku, Korutánsku, Tirolsku, Chorvátsku, Taliansku, Sedmohradsku a v povodí Dnestra. Jeho obrovská práca sa stala pilierom prvej prehľadnej geologickej mapy bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie. Ním zostaveným geologickým mapám bola v máji 1862, na Svetovej výstave v Londýne, udelená zlatá medaila.

Štúr nemohol obísť ani územie Slovenska. S praktickými skúsenosťami z východných Álp vykonal prvé systematické mapovanie väčšej časti Slovenska a položil základy geológie Západných Karpát. Postupne spracovával jednotlivé pohoria spolu s priľahlými oblasťami – Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty, povodie Váhu a Nitry, Javorníky, Kysucká vrchovina, Považský Inovec, Strážovská hornatina, Veľká a Malá Fatra, Oravská Magura, Chočské pohorie, Nízke a Vysoké Tatry a Spišsko-gemerské rudohorie.

geologicky_ustav.jpg

Prvý rozpoznal geologickú pozíciu karpatských melafýrov. Do stratigrafie uviedol keuper, lunzské, reingrabenské a grestenské vrstvy. Je tvorcom základov stratigrafie nesmierne zložitého bradlového pásma. Podľa vlastných paleontologických nálezov v bradlovom pásme na Považí vymedzil oddelenia strednej (doger) a vrchnej jury (malm). Prvý určil strednú kriedu na Považí aj na Orave. Zaviedol mnohé názvy, ktoré používame v odborných prácach dodnes: púchovské sliene, orlovské vrstvy, upohlavské zlepence, praznovské vrstvy, súlovské zlepence a iné.